Nový rok a "prémiové pivo"

Bolo to ako scéna z môjho úplne najviac obľúbeného televízneho seriálu Star Trek - Next Generation, kde postavou síce malý, zato charizmou až ohromujúco veľký kapitán Jean-Luc Picard vyriekne takmer vždy na záver hlasom skvelého českého dabéra Pavla Soukupa "Vpřed!". Vtedy mnou prejde mrazivý pocit ďalšej ukončenej bitky a so vztýčenou hlavou a jemným úsmevom, aký dokáže vylúdiť len Jean-Luc, sa spolu rútime za ďalším dobrodružstvom.

 

I keď možno trochu poeticky, alebo skôr až pateticky vyznieva úvod, ktorým som chcel priblížiť prežitie príchodu nového roka, naozaj som to tak vnímal. Ale až s odstupom pár dní. Realita bola totiž úplne iná: zasa sme sa ožrali jak teľce.

Pôvodne sme mali prežiť silvestrovské oslavy na chate niekde v područí malebných hôr našej domoviny, no samozrejme sme nezohnali chatu podľa našich predstáv a okrem toho som mal v pláne čosi, čo ma malo v decembri úplne finančne zruinovať (o tom až inokedy) a tak som aj tak trochu nenápadne loboval za uskutočnenie silvestrovskej párty u nás doma. Bolo by to už druhý rok po sebe a z minuloročnej skúsenosti viem, že to bola párty veľmi vydarená (aspoň mi to tak nejak ostatní opisovali). Tentokrát sme sa s priateľkou dohodli, že zavoláme menej ľudí, ako minule. 32 je už naozaj veľa. Tento rok nás bolo asi len okolo 20. Aj tak slušné číslo.

Bolo treba všetko pripraviť, umyť dlážky, vyčistiť okná, naleštiť záchodovú misu (veď čo ak sa s ňou bude niekto objímať). A hlavne nakúpiť alkohol. V obchode sme sa ocitli s mojim kamarátom Teom. Odmietol ísť so mnou dnu, pretože má neuveriteľnú fóbiu z obtlstnutých predavačiek. V obchodnom reťazci "Bolla" majú na oddelení ľudských zdrojov asi človeka, ktorý prežíva svoje súkromné barokové obdobie a chcel si umiestniť do predajne vlastné Tri grácie v prevedení Rubensa. Nič to, veď alkohol viem kúpiť aj sám. Vedel som ho kúpiť ešte pred tým, ako som mal 18, viem to aj teraz. Len sa trafiť do toho správneho. V 18tich sme mohli piť všetko. Na druhý deň sme boli čistí, ako ľalia. Bolesť hlavy sme poznali len z rozprávania našich rodičov a všetci sme sa tomu smiali. Tie časy sú však dávno preč a nekvalitnému alkoholu sa radšej vyhýbam už aj ja. Chvíľu som zaváhal pri pulte s akciovým Hubertom, ale rýchlo som si uvedomil, aká podlá a záludná tekutina sa nachádza v tejto vkusne odetej fľaši. Následne ma osvietilo...

 The Three Grace, Peter Paul Rubens, 1639

Už minulý rok sme zistili, že ľudia väčšinou prinesú viac alkoholu, ako sú schopní vypiť. Minulý rok sme dokonca zorganizovali tzv. dopíjačku. Áno, stretli sme sa dokonca ešte dva nasledujúce víkendy po Silvestri, aby sme dopili zvyšky alkoholu. Tento rok som sa rozhodol, že ušetrím, pretože v decembri sa naozaj stala udalosť, ktorá ma finančne vycicala (o tom naozaj inokedy) a nekúpil som žiaden alkohol. Teda až na dve prepravky piva, ale to nie je alkohol. Ako organizátor akcie, som sa rozhodol, že si ponechám čistú hlavu, aby som mohol hasiť prípadne "požiare"... nestalo sa.

Teo už nenápadne po mne z auta poškuľoval, určite sa bál, že sa dám do reči s jednou z troch grácií, ale našťastie som nemal svoj deň. Taktiež som sa chystal uskutočniť taktiku "prémiového piva". Kto nepozná, tak v skratke vysvetlím : prepravka ma 20 pív. Nemusíte ju dávať celú na pokladničný pás, stačí vytiahnuť len jedno a pokladníčka nablokuje 20 + prepravku. Taktika "prémiového piva" spočíva v tom, že v skutočnosti nevytiahnete z prepravky jedno pivo, ale podáte jej úplne iné pivo, tzv. prémiové. Samozrejme, že sa nejedná o podvod. Za žiadnych okolností nesmiete klamať, lebo sa dopustíte vedomej krádeže. Vy len podáte jedno pivo a dodáte : "(a) mám tú celú prepravku". Pokladníčka je teda povinná nablokovať 1+20 pív. Väčšinou sú však predavačky veľmi nepozorné a tak spravia chybu a naúčtujú spolu len 20 pív. Vy si to samozrejme všimnete až doma a neveriacky krútite hlavou nad nepozornosťou predavačiek. Aj by ste zbehli späť a to jedno pivo vrátili, no už ho máte v sebe a autom sa už ísť nedá, veď to by bol priestupok !

 

Každopádne, teória je jedna vec a prax druhá. 
Druhá z troch grácií má nemilo prekvapila svojou húževnatosťou: "Ale veď tu máte plnú prepravku, takže 21 pív ?". Videl som ten jej víťazný úškľabok. So zaťatými perami som sa nezmohol na žiadnu spontánnu reakciu. Keby som bol Jean-Luc, tak len prehodím niečo o mojej roztržitosti, vrátim nonšalantný úsmev a vec je vyriešená. Namiesto toho som stratil reč, zalial ma studený pot a cítil som, ako sa začínam červenať. A aby toho nebolo dosť, tak ma ešte prichytila, že pod prepravkou piva mám schované tužkové batérie, ktoré som však nevedome pri všetkom tom strese z "prémiového piva" zabudol vyložiť na pokladňu. Milí čitatelia, svoju kariéru pivného kúzelníka, ktorý vždy vyčarí jedno pivo naviac, som ukončil ešte v jej zárodku. Pocit hanby, ktorý ma sprevádzal celou cestou domov (hlavne, keď som jej to "prémiové pivo" vrátil so slovami "Ďakujem, to je dobré"), je nezabudnuteľný a dúfam, že takto nejak sa bude cítiť každý zlodej-amatér, ktorý ukradne prvú vec v živote. Mne sa to ešte ani nepodarilo a predsa som ten pocit zažil. Rozhodol som sa, že o tom nikomu nepoviem. A tak som dostal prvé predsavzatie do nového roka, ktorý ešte ani nezačal: ... nepiť pivo ? Hm, nenakupovať v "Bolle" ? Nejak si presne neviem spomenúť, predsa len som doma našiel fľašu slivovice 52% domáca, čistý destilát a bolo po všetkých predsavzatiach. Zvyšok večera je už asi zbytočné opisovať, každý to pozná. Bilancia však bola dobrá, misa ostala do rána vyleštená, alkoholu máme teraz doma na celý rok a hlava ma nebolela. S odstupom pár dní si smelo môžem aj ja povedať : "Vpřed!" (už len ten úsmev nacvičiť).