Starosti, problémy, alebo len túžba za zábavou a odreagovaním sa, sú možno hlavné príčiny nárazového pitia. Niekto napríklad dokáže po požití zopár pohárikov veci, ktoré normálne nedokáže, resp. má zábrany. Niekto zasa potrebuje vypnúť a len tzv. drístať oplzlosti, každému liezť na nervy, ale pritom v reálnom živote je to príjemný človek, v ktorom len drieme démon.
Démona sme vypustili v sobotu. Bolo to na koncerte asi tých najhorších kapiel z Bratislavy, z ktorých len jedna stála za to - tá naša. So mnou tam bol ešte samozrejme Teo, Džidži, ale aj Miki s frajerkou, Piko s frajerkou a ja. Prišiel aj Mikiho brat, ktorý sa nečakane vrátil po pár mesiacoch z Amsterdamu. Úprimne som ho ľutoval, keď som videl, ako očividne trpel príchodom do prehnitej postkomunistickej krajiny zmietajúcej sa aktuálne v korupčných škandáloch, ktoré nám môžu závidieť aj africkí diktátori a kde dekriminalizácia marihuany je v nedohľadne.
Amsterdam - Red Lights District
Po tom, ako sme odohrali náš najhorší koncert, sme usúdili, že je potrebné túto udalosť "osláviť" tým najlepším možným spôsobom - nárazovým pitím. Mám rád to slovné spojenie. Dáva mi pocit, že nie sme všetci alkoholici, lebo pijeme "len občas" - nárazovo. Tak či onak, mám pocit, že toto je ale horší variant. V podniku, kde sme boli, mali len samé žbrndy. Moja rokmi vytrénovaná pečienka už pozná svoje hranice a vie, že sladký alkohol chutí dobre, no telo sa z neho spamätáva ešte veľmi dlho (u mňa presne 16 hodín, mám to už vypočítané).
Miki s frajerkou sa o pár hodín vytratili a ostali sme len Teo, Džidži, Piko + frajerka a ja. Neviem, kedy nastal ten povestný zvrat udalostí, ale bolo to niekde medzi štvrtou hruškou a piatym pivom. Ako som už spomínal, niektorí ľudia dokážu veci, ktoré by inak nevedeli. Po tom, ako sme zistili, že vrchný barman nie je Slovák, ale Francúz, začali sme si drinky pýtať po francuzsky. Jean bol veľmi ochotný, naučil nás ako sa povie hruška, citlivo opravoval naše frázy, dokonca nás pustil za notebook, aby sme si vybrali pesničky, ktoré chceme počuť. V tomto momente si všetko veľmi jasne pamätám, začali hrať The Doors a maľby po stenách ožili v krútiaceho sa hada Jima Morissona, ktorému narástlo brucho. V skutočnosti nám len Piko ukázal, že má na sebe tričko s Morrisonom a my sme ho pokladali za živého. Barmanka Daisy nám nasypala na tanier ďalšiu várku tortila chipsov (čo bola vlastne moja večera) a my sme stále nevedeli prísť na to, akej su príchute. Raz chili, raz syrové (Pikova frajerka hovorila, že sú nivové, načo som jej povedal jeden starý, ale stále dobrý vtip), potom zasa čisté. To už Piko vyhral ďalší zápas v stolnom futbale, keď Daysi začala demonštratívne otáčať stoličky na stôl a my sme zistili, že sme poslední v podniku.
Začalo známe Tour de Bar, kedy sme sa rozhodli jednoznačne pre rockový podnik na šafku. Cesta tam mi pripadala nekonečná. Po ceste sa pritrafilo ešte zopár ďalších bizarných výjavov mestského života, čerešničkou na torte bol voľne položený záchod na chodníku, pri zástavke MHD, ktorý som aj vyskúšal, či funguje. Teo ma pritom fotil a všetko dôkladne zdokumentoval, za čo som mu vďačný.
Po príchode do podniku som neveril vlastným očiam, bizarných výjavov začalo pribúdať, podnik praskal vo švíkoch, stoly boli všetky obsadené, ale nie že by za nimi sedeli ľudia, ale dievčatá sa vrteli priamo na nich. Zmes prepotených tieľ, cigaretového dymu, krútiacich sa hadov na bare a všade prítomného alkoholu mi jemne zdvihla žalúdok a tak som musel ísť na vzduch.
Ako už u mňa býva zvykom, stal som sa svedkom nepekných udalostí. Vonku nejakí chlapci čakali na taxík, ktorý nakoniec dorazil a zastavil si 2 metre od nich, čo jedného z mladíkov natoľko rozčúlilo, že kopol do blatníka auta a preliačil tak karosériu. No a ide sa na to. Klasický postup, taxikár si odpína pás, zmes adrenalínu a životnej frustrácie v ňom vykypela. Vystúpil von a hneď napadol vinníka, ktorého sa samozrejme zastal druhý podnapitý kamarát, ktorý sa to celé snažil uhrať diplomaticky. Diplomacia však tentokrát zlyhala a taxikár predviedol svoj boxerský talent. Ako som už na úvod podotkol, niekto dokáže po požití alkoholu čudesné veci. Títo chlapci nie. Zistil som zaujímavú skutočnosť: 4 ožratí chlapi v pästnom súboji, rovná sa jeden triezvy a právom nasratý taxikár. Taxikár z nich ešte vytiahol ťažko zarobené peniaze za škodu, ktorú mu spôsobili a odišiel. To už sa noc pomaly chýlila ku koncu.
Keď sme čakali na náš odvoz, vybehla von sporo odetá dievčina s omotaným hadom okolo krku a prázdnym pohárom v ruku. Bolo vidieť, že niečo potrebuje,že niečo hľadá (žeby boli WC všetky obsadené a rozhodla sa riešiť situáciu radikálne?). Ale nie, ona mala jedinú potrebu : rozbiť ten pohár. Kričala na celú ulicu, že musí rozbiť pohár a aby sme sa nepozerali, lebo že tak jej to nejde. Piko pozbieral zvyšky pudu sebazáchovy a vysvetlil dievčaťu, že je rovno naď ňou kamera a celé si to pozrie polícia. Dievča sa zľaklo a dala mi ten pohár do ruky.
Po príchode domov som dostal skvelý nápad. O 4:30 si vyprať zafajčené veci. Fakt jeden z mojich najlepších nápadov. Ešteže som dal na radu kolegu a kúpil super mega automatickú práčku, ktorá úplne eliminuje nedostatky inteligencie užívateľa a funguej asi takým spôsobom, že hoď tam niečo, stlač toto a o 30min to je vyprané. Tak sa aj stalo, medzičasom som však zaspal a prádlo vytiahol až ráno, kedy som si uvedomil, že som ho naozaj vypral...
Ešte som si upratal svoju tašku, z ktorej som vybral pivný pohár. Aha. Takže ďalší pohár do zbierky... Všetky zelené hady boli preč, Jim Morrison bol opäť mŕtvy a ja som si opäť spomenul, ako sme objednávali tú sladkú hrušku. Teda bolesť hlavy mi ju pripomenula.
"Už nikdy nebudem piť!", povedal som Teovi nasledujúce ráno. Teo sa zatváril a potom mi povedal, že by som to mal asi naozaj prehodnotiť, pretože minulú noc som sa premenil na Bendra. Ešte v prvom podniku som totiž vyhlásil gauč za moju posteľ, na plné hrdlo spieval Lennyho Kravitza, bol ochotný piť borovičku (našťastie sa tak nestalo) komunikoval so Jeanom asi pol hodinu po francúzsky, kedy sme rozobrali problematiku veľkého piva, jeho slovenskú ženu a určite aj príčiny veľkého tresku. V rockovom podniku som ja bol ten, ktorý tancoval na stole, ja som z neho aj spadol, ten pohár som si od tej dievčiny vypýtal ja a tešil sa ako malé dieťa, že budem mať ďalší do zbierky, spieval rockové hity, ktorých nikto neovládal text, iba refrén, ukecával Tea, aby išiel aj on tancovať na stôl a mal úprimnú radosť z toho, ako ten taxikár zvládol 4och chlapov namiesto toho, aby som sa zapojil do šarvátky a zabránil násiliu.
Teraz hľadiac do monitora, s bolesťou hlavy rozmýšlam, koľko hodín prešlo od posledného drinku, či tých mojich 16 hodín skutočne funguje...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára