Cheeseburger Deathmatch

Mnohí z nás (a hlavne moje ročníky) si veľmi dobre pamätajú, ako sme s nesmelým pohľadom obzerali úplne prvú prevádzku McDonald's v Bratislave na Nám. SNP. Písal sa rok 1996, kino Slovan bolo už minulosťou a my sme práve prechádzali komplikovaným obdobím vývoja v živote, kedy sme sa nevedeli rozhodnúť, či sa pridať ku skejťákom, alebo k inlajnistom.

 

Mnohí sme mali dlhé vlasy, niektorí zasa krátke "na ježka", alebo "na Terminátora" a podaktorí nosili legendárnu ofinku (iba ofinku, zbytok lebky bol starostlivo vyholený). Keď niekto označuje 80te roky za "smiešne", tak pre mňa 90te ostanú navždy s prívlastkom "pekelné". Nie len pre to, že v Petržalke prebiehala heroínová revolúcia, ani pre to, že v TV kraľovala ešte nepoškvrnená Tereza Pergnerová a každá priečka hitparády Eso bola obsadená dancefloorovým hitom spievajúcej blondíny a rapujúceho černocha (okrem prvého miesta, tam bol stále Premiér a ich Hrobař),

alebo kvôli všadeprítomným podobizniam hlavných postáv z Beverly Hills 90210,

ale skôr pre všadeprítomný ukrutne sa rozmáhajúci a do našich myslí prenikajúci kapitalizmus. Logickým vyústením bola prvá prevádzka McDonald's v Bratislave.

Moja premiérová návšteva nebola ihneď po otvorení, až pár týždňov po Grand Opening, ale pamätám si, ako veľa mojich kamarátov už opisovalo prvé "kulinárske" zážitky. Ževraj Big Mac je naozaj bíg a do každého nápoja pridávajú neuveriteľné množstvo ľadu (až neskôr nám došlo, že to nie je žiadna výhra). Ževraj si tam môžeš kúpiť tzv. menu, kedy máš viac vecí za zvýhodnenú cenu (to bol môj naozaj prvý kontakt s pojmom menu tak, ako ho poznáme teraz). Jedlo dostaneš na tácke a ak náhodou niečo nemajú ihneď, tak ti to o chvíľu prinesú na stôl. Všetci pracovníci sa na teba usmievajú, sú neuveriteľne milí, akoby to bola práca ich snov. Až nedávno som sa dozvedel, že v Oxfordskom výkladovom slovníku anglického jazyka sa nachádza pojem McJob, ktorý označuje nepríťažlivé, málo platené pracovné miesta s mizivými vyhliadkami do budúcnosti. Vtedy sme to však pokladali za ameriku. Až na jeden malý, no nezanedbateľný fakt: cena.

S vreckovým, ktoré v 90tych rokoch bolo skôr raritou, ako pravidlom, sme mali trochu problém. Menu som vôbec nepokladal za cenovo zvýhodnené, Big Mac som videl len na obrázku, hranolky boli nejaké malé, ale našiel sa jeden ostrovček v spletitom mori cenových relácii a tým bol Cheeseburger. Áno, môžete namietať, že Hamburger bol síce lacnejší, ale ak ma pamäť neklame, tak asi len o 2,-Sk a ten plátok polotaveného syra za to stál. Doteraz si pamatám, ako sme po vreckách zháňali posledné drobné, keď sme sa ocitli na Nám. SNP, alebo neskôr na Obchodnej. O pár rokov prišla legendárna akcia 2x Cheesburger za 49,-Sk. Ale to už boli iné časy, chodili sme na VŠ a pochopili, že chuť "čízu", takisto, ako krása žien, sa rapídne zlepšuje po požití istého množstva alkoholu.

Cheeseburger

Keď som prvý krát ochutnal Cheeseburger, bolo to veľmi lahodné. Sladká žemľa bola príjemným prekvapením, pretože dovtedy som bol skôr zvyknutý na gumené rožky plnené múčnym párkom a liptovskou horčicou, nazývané aj Hot-Dog (áno, aj to má svoje čaro o 23:00 na šafku, ale spät k téme:). Mleté mäso malo jemnú korenistú chuť a povestnou čerešničkou na torte bol plátok kyslej uhorky, ktorý sa zrazu nečakane objavil a zmizol, ale vždy dotvoril tu povestnú cheeseburgerovskú atmosféru.

Doteraz som popravde v McDonald's nenašiel nič, čo by chuťovo predčilo klasický Cheeseburger. Dokonca občas som si musel po zjedení nejakého iného burgra ešte dokúpiť "číz", aby som prekryl chuť toho nepodarku predtým. Možno som len príliš nostalgický, ale tak či onak, Cheeseburger je proste klasika. Môžete namietať, že je to nezdravé (je), že na druhý deň je to ako plastelína (je), dokonca (a aj môj kamarát Teo si to myslí), že je to novodobá americká zbraň, ako si nás všetkých podrobiť (je), ale pravdou pre mňa naďalej ostáva, že "číz" je proste kúsok mojej mladosti, pár minút, kedy si vychutnám svoje euro, kedy by ma mohli aj bičovať a môj blažený úsmev z tváre nezmizne.

O to viac ma potešila informácia, že na trhu sa objavili nové variácie (Double Cheeseburger nepočítam, to je to isté, len sú tam dve mäsá) tejto klasiky. Najprv som zaregistroval verziu Pikant, ktorá ma popravde neoslovila. Chilli omáčka bola na môj vkus príliš sladká a chýbala tam uhorka, ktorá by perfektne doladila chuť. Tento variant po dvoch ochutnaniach ignorujem. Nedávno som však zaregistroval variáciu s podtitulom Fresh. Reklama sľubovala čerstvý šalát a plátok rajčiny. Ako mužský jedinec, ktorý veľmi ľahko podľahne reklame, som sa rozhodol túto novinku vyskúšať a vyvrátiť tak fakt, že nič lepšie ako klasický Cheeseburger v McDonald's nekúpite.

Cheeseburger Fresh

Na moje rozhorčenie opäť chýbala uhorka, dokonca kečup aj horčicu nahradila trademarková Mc-omáčka prevzatá z McChicken sandviču. Ale povedal som si, veď určite vedia, čo robia a pokiaľ ma pamäť opäť neklame, tak na jednej prednáške na VŠ z marketingu venovanej sieti McDonald's, som sa dozvedel, že sieť pomenovaná po bratoch McDonaldovcoch, ktorý ju založili v roku 1940 (rozvoj však prišiel až po roku 1955, kedy ju prevzal potomok českých prisťahovalcov, ale to už zbytočne mudrujem), razí stratégiu, že navrhnuté jedlo musí v prvom rade chutiť designérovi, až potom zákazníkom. Zjednodušene povedané, nepredáme vám nič, čo by nechutilo aj nám.

S oddanou dôverou som sa zahryzol do Freshu a analyzoval...

Po prvom zakusnutí opäť cítiť sladkú chuť žemle, cítiť omáčku, ale pozor, zrada. Kde je cibuľka? Málokto si uvedomí, že v klasickom "číze" je aj cibuľka, ktorá jemne chrúme pod zubami a dotvára jedinečnú atmosféru (ako to len robia, že po zjedení ju vôbec z konzumenta nie je cítiť... asi to ani nechcem vedieť). Čo ma ďalšie sklamalo bola chuť samotnej omáčky. Z burgeru sa vytratila totiž tá príjemná kyslosť francúzskej horčice v spojení so sladko-kyslým kečupom. Tu ju ako-tak nahrádza plátok rajčiny a mal by dotvárať šalát. Šalát však za "fresh" rozhodne pokladať nemôžeme, vieme ako to chodí. Omáčka taktiež zabila korenistú chuť mäsa a o plátku taveného čedaru som ani nevedel, že tam je, až keď sa prilepil o zuby. Celkový dojem by sa dal zhrnúť jednoduchým slovom sklamanie, keby som si neuvedomil jeden fakt na záver. Sendič bol naozaj fresh. Nemyslím, že ho pripravili za pár sekúnd a predali do pár minút. Fresh spočíva v tom, aký ostane pocit po dojedení. Po klasickom "číze" je pocit totálnej satisfakcie a dobre investovaného 1 eura. Tu je ten pocit iný: Proste fresh. Neviem, či to bol zámer architekta, ale dozvuky sú dobré. Rozhodne to nebolo jednoznačné sklamanie, ale skôr malé prekvapenie, ktoré za 1,20 eur stojí za to vyskúšať.

Ale ak by ma pustili pár metrov za pokladňu do priestorov vyhradených výlučne majiteľom vysnívaného McJobu, doplnil by som do sendviču plátok uhorky, kvapku kečupu a za hrsť cibuľky. To by mi ale asi neprešlo, museli by vytvoriť nový produkt: Perfectburger. Dovtedy bude u mňa naďalej neohrozene kraľovať Cheeseburger klasik a ja si ej veru pár krát do roka určite doprajem.